Kto bol Martin na bielom koni a príde aj tento rok?

Hoci je táto pranostika veľmi známa, málokto vie kto bol Svätý Martin a prečo chodí na bielom koni. ,,Svätý Martin sa narodil na území dnešného Maďarska - jeho otec bol rímsky vojak a aj Martin sa stal vojakom. Jazdil na koni, pretože patril do jazdeckého pluku. Práve tu je podstata pranostiky Martin na bielom koni - v prípade pranostiky má bieleho koňa obrazne predstavovať zimu, ktorá pricvála znenazdajky."

Ale ako sa stal Martin, narodený pohan, svätým? Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili z Maďarska do Pávie v severnej Itálii, a práve tu sa začala jeho kresťanská cesta. Krst prijal vo Francúzsku na Veľkú noc v roku 339, keď mal 22 alebo 23 rokov. Neskôr po jeho vysvätení najprv ako diakon a potom ako kňaz žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe. V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila.

Keď Martin bol ešte vojakom, prihodila sa mu známa udalosť. Raz v zimnej noci Martin pre-chádzal mestom v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa.

Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silnej viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči-voči nebezpečným nepriateľom a tí mu nemohli ublížiť.

Sv. Martin z Tour patrí medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. Jeho úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi a v Európe je mu zasvätených niekoľko tisíc kostolov a kláštorov. Dóm sv. Martina v Bratislave sa stal dokonca korunovačným kostolom a prvá korunovácia sa tu uskutočnila v roku 1563. Spolu tu do roku 1830 korunovali 11 panovníkov a 7 kráľovských manželiek z rodu Habsburgovcov.

~ ~ ~ ~ ~ ~ ~

Saint Martin of Tours’ Story * Saint of the Day for November 11

A conscientious objector who wanted to be a monk; a monk who was maneuvered into becoming a bishop; a bishop who fought paganism as well as plead for mercy for heretics—such was the life of Martin of Tours, one of the most popular saints and one of the first who was not martyred.

Born of pagan parents in what is now Hungary and raised in Italy, this son of a war veteran was forced to serve in the army at the age of 15. Martin became a Christian catechumen and was baptized when he was about 22 years old. It was said that he lived more like a monk than a soldier. Later, he refused a war bonus and told his commander: “I have served you as a soldier; now let me serve Christ. Give the bounty to those who are going to fight. But I am a soldier of Christ and it is not lawful for me to fight.” After great difficulties, he was discharged and went to be a disciple of Hilary of Poitiers.

He was ordained an exorcist and worked with great zeal against the Arians (heretics who believed that Jesus was a creature, created by the Father and subordinate to Him). Martin became a monk, living first in Milan and later, on a small island. When Hilary of Poitiers was restored to his Holy See following his exile, Martin returned to France and established what may have been the first French monastery near Poitiers. He lived there for 10 years, training his disciples and preaching throughout the countryside.

The people of Tours demanded that he become their bishop. Martin was drawn to that city by a ruse—to minister to a sick person—and was taken against his will to the church, where he reluctantly allowed himself to be consecrated bishop. Some of the consecrating bishops believed his rumpled appearance and unkempt hair were a sign that he was not dignified enough for the office.

In alignment with Saint Ambrose, Martin rejected Bishop Ithacius’s principle of putting heretics to death—as well as the intrusion of the emperor into such matters. Later, his death approached, Martin’s followers begged him not to leave them without a shepherd. He prayed, “Lord, if your people still need me, I do not refuse the work. Your will be done.”

Reflection

Martin’s concern over cooperation with evil reminds us that almost nothing is either all black or all white. The saints are not creatures of another world: They have faced the same perplexing decisions that we face. Every decision of conscience involves risk. If we choose to go north, we may never know what would have happened had we gone east, west, or south. A hyper-cautious withdrawal from all perplexing situations is not the virtue of prudence; it is actually a bad decision, because “not deciding is a decision.”